Chudoba je veľmi zložitým problémom, má svoje korene v útlaku a systémoch, ktoré bránia komunitám k plnému prístupu k dôstojnosti a zdrojom, ktoré by im pomohli, aby sa im darilo. Neexistuje preto jediná definícia chudoby. Jej dopady sú ale ďalekosiahle a postihujú milióny ľudí na celom svete. Chudoba ovplyvňuje všetky aspekty ľudského života a bráni naplneniu ľudského potenciálu.
Extrémna (absolútna/hlboká) chudoba je najvážnejším druhom chudoby a podľa Organizácie spojených národov (OSN) je to stav charakterizovaný vážnym nedostatkom základných ľudských potrieb, vrátane jedla, bezpečnej pitnej vody, hygienických zariadení, zdravia, prístrešia/bývania, vzdelania a informácií.
Svetová banka definuje extrémnu chudobu ako život pod medzinárodnou hranicou chudoby, v súčasnosti je to 2,15 medzinárodného dolára na osobu na deň. Táto hranica odráža medián hraníc chudoby v nízkopríjmových krajinách.
Medzinárodný dolár (alebo Gearyho-Chamisov dolár) je fiktívna menová jednotka, ktorá má rovnakú kúpnu silu ako americký dolár v Spojených štátoch amerických (USA) v danom čase. Ak by si zaň kúpil obyvateľ USA napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v miestnej mene.
Medzinárodný dolár založený na parite kúpnej sily mien a medzinárodnom priemere cien komodít. Ukazuje, akú hodnotu má lokálna menová jednotka v danej krajine. Používa sa na porovnávanie medzi krajinami navzájom a v čase. Často sa používa rok 1990 ako východiskový rok na porovnávanie cien v čase. Napríklad porovnanie HDP na obyvateľa rôznych krajín v medzinárodných dolároch namiesto hodnôt založených na výmennom kurze ponúka presnejšie výsledky porovnania životnej úrovne.
Tento koncept zaviedol Roy C. Geary v roku 1958 a upravil ho Salem Hanna Khamis v rokoch 1970 až 1972. Hoci sa veľmi nepoužíva, niekedy ho používajú medzinárodné organizácie ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond a ich publikované štatistiky. Údaje vyjadrené v medzinárodných dolároch nie je možné prepočítať na inú menu pomocou výmenného kurzu.
Medzinárodná hranica chudoby sa periodicky aktualizuje vzhľadom na infláciu a rozdiely v životných nákladoch. Pôvodne bola stanovená v roku 1996 na 1 dolár. V roku 2017 to bolo 1,9 medzinárodného dolára na osobu na deň. Aktualizácie sú robené podľa údajov o nových cenách, aby vykreslili ceny základných potravín, zdravotnej starostlivosti, oblečenia a bývania po celom svete tak presne, ako je to možné.
V minulosti žila v extrémnej chudobe veľká väčšina svetovej populácie. Ich počet klesol z 80 % v roku 1800 do roka 2015 pod 20 %. Podľa odhadov OSN žilo v roku 2015 pod hranicou extrémnej chudoby 734 miliónov ľudí, teda 10 %. V roku 1990 ich bolo 1,9 miliardy a 1,2 miliardy v roku 2008. Napriek významnému počtu ľudí žijúcich pod medzinárodnou hranicou chudoby znamenali tieto čísla pre medzinárodné spoločenstvo významný pokles.
Existujú ďalšie dve hranice chudoby, o ktorej podáva Svetová banka správy, ktoré sú vyššie a pomáha monitorovať chudobu ako krajiny napredujú a zlepšuje sa v nich životný štandard. V súčasnosti sú nimi 3, 65 a 6, 85 medzinárodného dolára na osobu a deň a reflektujú hranice chudoby v krajinách s nižším stredným, resp. vyšším stredným príjmom.
Medzinárodná hranica chudoby sa používa na stanovenie úrovne globálnej chudoby a posúdenie, ako medzinárodné krízy ovplyvňujú zraniteľné komunity. Je navrhnutá tak , aby zostávala v čase konštantná, aby dovoľovala porovnanie medzi rôznymi rokmi. Je to teda meranie absolútnej chudoby, nie relatívnej. Tiež nie je navrhnutá tak, aby zachytila, ako ľudia vnímajú svoju vlastnú finančnú situáciu (sociálne subjektívna hranica chudoby). Okrem toho rátanie hranice chudoby leží na informáciách o konzumentských cenách, na výpočte parity kúpnej sily, čo je veľmi ťažké merať, sú teda nutne diskutovateľné. Okrem toho chýbajú údaje z najchudobnejších a najviac krehkých krajín.
Neexistuje jediná príčina extrémnej chudoby, pretože svoju úlohu zohrávajú mnohé faktory. Prebujnená diskriminácia, rodová nerovnosť, nedostatok vzdelania a konflikty a krízy - všetky môžu limitovať prístup k infraštruktúre, službám a informáciám, ktoré môžu pomôcť poskytnúť základné potreby a ktoré vháňajú jednotlivcov a rodiny do kruhu chudoby.
Na rozdiel od extrémnej chudoby je relatívna chudoba v každej krajine. Meria sa totiž v porovnaní s ostatnými ľuďmi. Európska únia definuje človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu.
Slovensko patrí medzi bohaté krajiny a hranica chudoby je tu určená životným minimom. V júni 2024 bolo stanovené na 273,99 eura mesačne na plnoletú fyzickú osobu.
Na to, či sa krajine darí alebo nie, má významný vplyv aj jej geografická poloha a s ňou súvisiaca dostupnosť trhov.. Ekonóm Adam Smith vo svojej knihe Bohatstvo národov z roku 1776 poukázal na to, že krajiny, ktoré obmýva more či oceán, majú lepšie podmienky na obchod.
Podľa profesora na Oxfordskej univerzite Paula Colliera je jednou z pascí chudoby konflikt. Vo svojej knihe Miliarda najchudobnejších hovorí, že takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalej sú to nefunkčné vlády, ktoré zlyhávajú alebo zlyhali niekedy v poslednom období, a nerastné bohatstvo. Krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. ich vlády sú korumpované ziskami z ropy či iných prírodných zdrojov.
Na to, či sa krajine darí, má do veľkej miery vplyv aj moc a politika. Niektoré krajiny nemohli v 19. storočí dobiehať iné, lebo boli pod ich nadvládou. Niektoré európske krajiny kolonizovali mnohé africké, ázijské či juhoamerické krajiny, záujem mali predovšetkým o ich nerastné bohatstvo. Vďaka tomu rástli a bohatli. Ekonomiky kolonizovaných krajín z kolonizácie neprofitovali, mocnosti ich držali v stagnácii. A zároveň ich neraz viedli k sociálnemu rozvratu, narušili kontinuity existujúcich spoločností, zaviedli nové nerovnosti. Dôsledky, ktoré tieto procesy spôsobili, sú súčasťou DNA dnešnej podoby globalizácie.
Chudoba postihuje mnohé skupiny ľudí, disproporciálne zasahuje určité demografické a historicky marginalizované komunity ako deti a ženy. Obzvlášť zraniteľní na chudobu sú aj starší ľudia, ľudia so zdravotným znevýhodnením, domorodé komunity, utečenci a vnútorne vysídlené osoby. Nedostatok prístupu k adekvátnej výžive, zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu a podmienkam na bezpečný život, môžu mať pre tieto skupiny dlhotrvajúce následky na rozvoj/vývoj a budúce príležitosti. Je pravdepodobnejšie, že deti budú žiť v chudobe ako dospelí, myslia nedostatok základných nevyhnutností ako je jedlo a čistá voda. Výsledkom bariér ku vzdelaniu, zamestnaniu a/alebo k vlastníctvu majetku je, že pravdepodobnejšie, že chudobné budú viac ženy ako muži.
V roku 2020 publikoval UNICEF a Svetová banka analýzu, podľa ktorej žilo na svete v extrémnej chudobe ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19 jedno zo šiestich detí, spolu 356 miliónov detí. Ich počet sa v priebehu rokov 2013 – 2017 mierne znížil o 29 miliónov. V analýze zároveň varovali, že tento výsledok je ohrozený ekonomickými dôsledkami pandémie.
Extrémna chudoba u detí neklesla tak ako u dospelých; väčší podiel na globálnej chudobe tvorili deti v roku 2017 v porovnaní s rokom 2013. Všetky regióny sveta zaznamenali rôznu úroveň poklesu extrémnej chudoby u detí, okrem subsaharskej Afriky, ktorá zaznamenala 64-miliónový nárast absolútnej chudoby. Počet detí, ktoré bojovali o prežitie s 1,90 dolárom na deň vzrástol zo 170 miliónov v roku 2013 na 234 miliónov v roku 2017.
Chudoba detí prevláda v nestabilných krajinách postihnutých konfliktami, kde viac ako 40 percent detí žije v mimoriadne chudobných domácnostiach v porovnaní s takmer 15 percentami detí v iných krajinách. Analýza tiež upozorňuje na to, že viac ako 70 percent detí žijúcich v extrémnej chudobe, žije v rodinách, kde hlava rodiny pracuje v poľnohospodárstve.
Zníženie extrémnej chudoby a hladu bol prvým z Miléniových rozvojových cieľov, ktoré si stanovilo OSN v roku 2000. Podľa nich mal počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe klesnúť do roka 2015 na polovicu a podľa OSN bol tento cieľ dosiahnutý o päť rokov skôr.
Avšak odborníci vidia úspech OSN mierne skepticky. K zníženiu chudoby neprispeli ani tak veľké rozvojové snahy, ako skôr výrazný ekonomický boom v Číne. Okrem toho OSN definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985. Počet extrémne chudobných tak podľa mnohých klesal len na papieri. A v mnohých častiach sveta, najmä v niektorých častiach subsaharskej Afriky absolútny počet extrémne chudobných dokonca stúpol. A to aj napriek tomu, že percentuálne poklesol – zároveň sa tam totiž zvýšil počet obyvateľov.
V roku 2015 sa hlavy 193 členských štátov OSN zaviazali do roka 2030 splniť 17 Cieľov udržateľného rozvoja (SDGs) vrátane cieľa číslo 1 - ukončiť chudobu všade a vo všetkých jej formách. Ako súčasť celkovej misie ukončiť chudobu, 17 globálnych cieľov poskytuje mapu, ako dosiahnuť aj rodovú rovnosť, zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre všetkých, chrániť biodiverzitu, uzdraviť oceány a ešte oveľa viac. Dosiahnuť tieto ciele si vyžaduje medzinárodnú účasť ako nikdy predtým – aby bola chudoby vykorenená počas nášho života, vlády, skupiny občianskej spoločnosti, podnikatelia a jednotlivci musia spolu spolupracovať.
Správa o Udržateľných rozvojových cieľoch 2023 je jedinou oficiálnou správou OSN, ktorá monitoruje globálny pokrok Agendy 2030 pre udržateľný rozvoj. Použijúc posledné dostupné údaje a odhady, správa poskytuje vyčerpávajúce hodnotenie Agendy 2030 v polovici ich plnenia, zdôrazňujúc nielen dopady mnohých kríz, ktoré ovplyvnili životy ľudí a ich živobytie, ale aj oblasti pokroku, kde je potrené zabrať. Táto výročná správa zahŕňa viac ako 50 medzinárodných a regionálnych agentúr a je založená na údajoch z 200 krajín a teritórií.
Vyzýva konať a prezentuje otvorené hodnotenie SDGs založené na údajoch a odhadoch. Zdôrazňuje nielen existujúce medzery a naliehavo žiada svet, aby zdvojnásobil svoje úsilie, ale aj obrovský potenciál na úspech cez silnú politickú vôľu a využitie dostupných technológií, zdrojov a poznatkov. Spolu môže globálna komunita zapáliť progres smerom k dosiahnutiu SDGs a vytvoriť svetlejšiu budúcnosť pre všetkých.
Podľa správy následky klimatickej krízy, vojna na Ukrajine, slabá globálna ekonomika a stále trvajúce účinky pandémie COVIDu-19 odkryli slabé stránky a brzdia progres smerom ku splneniu cieľov. Správa ďalej varuje, že kým nedostatok pokroku je univerzálny, sú to najchudobnejší na svete a najviac zraniteľní, kto zažíva najhoršie účinky týchto bezprecedentných globálnych výziev. Vypichuje aj oblasti, v ktorých je potrebné urgentne konať na záchranu SGDs a na dosiahnutie zmysluplného pokroku ľuďom a planéte do roku 2030.
Počas posledných troch dekád sa chudoba vo svete znižovala, no tento trend skončil v roku 2020, kedy pandémia COVID-19 zapríčinila bod obratu. Počet osôb žijúcich v extrémnej chudobe prvýkrát za jednu generáciu narástol takmer o 90 miliónov viac ako sa predpokladalo. Cena za pandémiu bola vyššia pre tých vo svete najchudobnejších.
Tempo znižovania chudoby spomalilo dokonca ešte pred pandémiou. Do konca roku 2022 mohlo žiť v chudobe ešte stále 8,4 % svetovej populácie, teda až 670 miliónov ľudí, Tento neúspech účinne vymazal približne tri roky pokroku v odstraňovaní chudoby.
Ak bude tento vzorec pretrvávať, odhadom 7 % svetovej populácie – okolo 575 miliónov ľudí – by mohlo byť do roku 2030 stále lapených v extrémnej chudobe, s ich signifikantnou koncentráciou v subsaharskej Afrike.
Šokujúcim odhalením je obnova úrovne hladu s úrovňou pozorovanou v roku 2005. Rovnako vyvoláva obavy aj neustály nárast cien potravín vo veľkom počte krajín v porovnaní s obdobím 2015 – 2019. Táto dvojnásobná výzva chudoby a potravinovej bezpečnosti predstavuje kritickú globálnu obavu.
Ak budú súčasné trendy pokračovať, 575 miliónov ľudí bude stále žiť v extrémnej chudobe a iba jedna tretina krajín zníži svoju národnú úroveň chudoby do roku 2030 na polovicu.
Napriek rozšíreniu sociálnej ochrany počas krízy COVID-19 zostáva viac ako 4 miliardy ľudí úplne bez ochrany. Mnoho zraniteľných skupín obyvateľstva na svete vrátane mladých ľudí a starších ľudí zostáva nepokrytých zákonnými programami sociálnej ochrany.
Podiel vládnych výdavkov na základné služby, akými sú vzdelávanie, zdravotníctvo a sociálna ochrana, je výrazne vyšší vo vyspelých ekonomikách ako v rozvíjajúcich sa a rozvojových ekonomikách.
Prudký nárast akcií a investícií na zlepšenie hospodárskych príležitostí, zlepšenie vzdelávania a rozšírenie sociálnej ochrany na všetkých, najmä na tých najviac vylúčených, je rozhodujúci pre splnenie hlavného záväzku skoncovať s chudobou a nenechať nikoho pozadu.
Celosvetový pomer počtu chudobných ľudí na úrovni 2,15 USD sa reviduje mierne nahor o 0,1 percentuálneho bodu na 8,5 %, čo vedie k revízii počtu chudobných zo 648 na 659 miliónov.
Radi by ste sa stali súčasťou väčšieho príbehu a podporili aktivity našej nadácie v budúcnosti?
Staňte sa našim podporovateľom ešte dnes. Môžete tak urobiť prostredníctvom nášho darovacieho portálu, príspevkom priamo na účet nadácie: SK72 1100 0000 0029 4308 5811 alebo príspevkom cez QR kód. Ďakujeme!
