V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na tradície živé naprieč Afrikou spojené s pochovávaním, vnímaním posmrtného života, ale aj vyrovnávania sa so smrťou.
Miesto pádu lietadla Ethiopian airlines, pri ktorom zahynula aj Danica Olexová. Niektoré rodiny
na miesto umiestnili tabule s menami svojich tragicky zosnulých príbuzných.
V Afrike sú udalosti spojené so smrťou často opisované ako kľúčové kultúrne udalosti konkrétnej komunity. Tieto životné momenty priťahujú členov širokej rodiny a priateľov, ale aj celé štvrte a dediny. Samotný pohreb môže byť len malou časťou pohrebných udalostí. Od smútočných obradov cez tancovanie, bubnovanie, pitie a jedenie, posledné rozlúčky môžu v niektorých regiónoch zahŕňať aj plánovanie posmrtných aktivít, ktoré môžu trvať mesiace alebo roky. Mnohí počuli o obrovských prostriedkoch, ktoré si takéto pohrebné udalosti často vyžadujú. Dobrým príkladom sú fantasticky vyrezávané a zdobené rakvy z južnej Ghany, ktorých videá svojho času obleteli celý svet.
Tieto udalosti poskytujú dôležitý vhľad do stavu spoločnosti, pretože sú neoddeliteľnou súčasťou sociálneho, ekonomického, náboženského a politického života. Pre Západoeurópana, pre ktorého je smrť normálne súkromná a rodinná záležitosť je to niekedy ťažko pochopiteľné, ale v africkom kontexte sú pohrebné obrady často spoločenskou udalosťou s dopadom, ktorý ďaleko presahuje samotné udalosti.
Domorodé viery afrických kmeňov zahŕňajú niekoľko animistických náboženstiev, ktoré sú charakteristické pre jednotlivé kmene alebo skupiny kmeňov. Aj keď tieto náboženstvá neboli navzájom príbuzné, majú veľa podobností. Od 8. storočia priniesli do Afriky obchod, dobytie a kolonializmus islam a kresťanstvo, ktoré začali postupne nahrádzať tradičné viery. Napriek vplyvu týchto dvoch hlavných náboženstiev sú pôvodné viery stále prítomné v obradoch afrických ľudí, vrátane pohrebných rituálov.
Podľa afrického pohľadu je človek tvorený niekoľkými prvkami. Niektoré z nich zanikajú pri smrti, niektoré pretrvávajú v potomkoch alebo prechádzajú do inej reality. Ak človek viedol dobrý život, zanechal potomkov a bol pochovaný s náležitými obradmi, je hoden pripojiť sa k predkom. Predkovia sa zúčastňujú na živote komunity, zabezpečujú dodržiavanie tradičných zvykov a pôsobia ako sprostredkovatelia medzi ľuďmi a božstvami. Aby si komunita zabezpečila priazeň a ochranu predkov, robia sa obety a predkovia sa uctievajú s veľkou úctou.
Napriek rozdielom v pohrebných rituáloch v rôznych častiach Afriky je ich cieľom vždy uviesť dušu mŕtveho do kruhu predkov. Africkí ľudia prikladajú veľký význam znakom, symbolom a gestám pohrebného obradu, ktoré majú sociálny, náboženský a symbolický rozmer. Všetky pohrebné obrady sa vykonávajú s najväčšou starostlivosťou, aby sa predišlo hnevu zosnulého.
Otáčanie kostí na Madagaskare
Veľmi špecifické pohrebné rituály sa viažu aj s etnickou skupinu Malgašov z Madagaskaru. Podľa tradície neprikladajú veľký význam pozemskému životu, bohatstvu alebo majetku. Pre nich sa skutočný život začína dňom smrti.
V tejto kultúre sa hrob považuje za posvätné, najsvätejšie miesto. Cintoríny sú chránené a je prísne zakázané ich navštevovať bez povolenia. Keď človek zomrie, ľudia ho neoznačujú ako „mŕtveho“; namiesto toho hovoria, že „jeho/jej deň skončil“ alebo „vrátil sa spať“.
Ihneď po smrti blízkeho sa rodina zhromaždí, aby prediskutovala organizačné a finančné záležitosti. Až po týchto dohodách je vyslaný posol so smutnou správou. Postupne sa začnú zhromažďovať vzdialenejší príbuzní a priatelia. Všetci prinesú povinné peňažné dary a jedlo. Dobytok prinášajú iba pokrvní príbuzní. Večer sa hostia zhromaždia pri tele na nočnú vigíliu. Káva, alkohol, hlasný spev a tanec okolo domu sú prejavmi najvyššej úcty. Po celonočnej oslave prichádza čas pohrebu. Za úsvitu sa hlava rodiny odoberie na miesto pohrebu s prosbou otvoriť hrob a prijať zosnulého.
Poslednou etapou príprav je obliekanie zosnulého. Ženy aj muži sú zabalení do špeciálnej látky, ideálne hodvábu. Potom sa vykonáva slávnostné „vyvedenie“ tela. Toto je moment, keď rodina žiada zosnulého o požehnanie. Na tento účel je telo priviazané k dvom tyčiam a zdvihnuté vysoko. Všetci hostia prechádzajú pod ním, čím získavajú ochranu zosnulého. Keď je dom trikrát obídený, jediným zostávajúcim rituálom je rozlúčka s dobytkom a dedinou. Dobytok je hnaný vedľa zosnulého, čo je znamením ďalšej priazne pre rodinu zosnulého. Po uložení tela do hrubu, hlava rodiny prikáže mŕtvemu, aby sa už viac nevracal do dediny. Je zvykom Malgašov označiť hrob kamennými obeliskami, aby si zosnulého uctili. Počas osádzania kamenného bloku sa zabije býk a jeho tuk sa použije na označenie skaly. Až vtedy, keď duch zosnulého ostáva v pokoji, splní rodina svoju svätú povinnosť.
V malgašskej realite nie je smrť konečnou rozlúčkou, tou skutočne tradičnou je dvojitý pohreb. Famadihana (obracanie kostí) je veľká rodinná oslava. Najdôležitejším účelom opätovného pohrebu je prejavenie úcty a požiadanie o požehnanie. V blízkosti hrobu sa koná hlučná hostina. Hudba, ktorá oslavuje a chváli zosnulého, je tiež nevyhnutná. Vrcholom je vyzdvihnutie pozostatkov zosnulého z hrobu a ich zabalenie do novej látky. Na udržanie spojenia s predkami hlava rodiny začne tancovať a obíde hrob sedemkrát, pričom nesie pozostatky predka v náručí. Nakoniec je telo opäť vložené do hrobu. Famadihanu Malgašovia oslavujú každé 2-3 roky, závisí to od majetnosti rodiny. Samozrejme, vplyvom vzdelania, zmeny doby, ale aj odklonu od tradičných náboženstiev ku kresťanstvu sú tieto rituály na ústupe. Hoci ich ani katolícka cirkev vyslovene nezakazuje a sú vnímané ako kultúrny aspekt. Táto praktika so sebou prináša aj obavy o zdravie a bezpečnosť, a to najmä z dôvodu, že aj v priebehu 21. storočia na Madagaskare prepuklo niekoľko lokálnych morových epidémií, naposledy výraznejšie v roku 2017. Narábanie s ostatkami zosnulých, ktorý tejto chorobe podľahli môže byť Famadihany nebezpečné.
Tanec s rakvou v tvare ryby
Dvojité pohreby nie sú špecifické len pre obyvateľov Madagaskaru, mnohé africké kmene praktizujú takéto prechody zosnulých do sveta predkov. Jedným z nich je kmeň Konkomba zo severného Ghany. Prvý pohreb v konkombskej tradícii zahŕňa pochovanie, očistenie a rozlúčku so zosnulým. Primárny pohreb trvá tri alebo štyri dni, v závislosti od pohlavia zosnulého. Vzhľadom na klimatické podmienky sa pohreb koná krátko po smrti, najčastejšie na druhý deň alebo dokonca v deň úmrtia. Rozlúčka so staršími ľuďmi sa koná v sprievode mnohých hodín tanca na rytmu bubnov. V prípade nečakanej, predčasnej smrti ľudí v ich najlepších rokoch a detí sa netancuje ani nespieva.
Sekundárny pohreb v konkombskej komunite sa koná niekoľko rokov po smrti a symbolizuje konečné prepustenie duše zosnulého do sveta predkov. Sekundárne pohreby, vzhľadom na ich relatívne vysoké náklady, sa konajú každé 3 alebo 4 roky a týkajú sa všetkých osôb, ktoré zomreli v dedine od posledného sekundárneho pohrebu. Prvý deň sa varí pivo, ktoré sa použije v závere osláv. Druhý deň sa v domácnostiach zosnulých zabíja niekoľko kusov dobytka a mladí kmeňa tancuju tradičný tanec njeen. Vdovy si oholia hlavy a vymenia šaty. Tretí deň sekundárneho pohrebu je najdôležitejší. Na tento deň kmeňoví veštci vysvetľujú príčiny smrti každej osoby, ktorá zomrela od posledného sekundárneho pohrebu. Štvrtý a piaty deň sú dňami veľkého a malého pitia piva. Hostia navštevujú domácnosti zosnulých, kde sú privítaní pivom a mäsom. Hostia tiež prinášajú pivo a jedlo alebo ponúkajú určitú sumu peňazí.
Pohrebné tradície v Ghane sú hlboko zakorenené v kultúre a predstavujú dôležitý spôsob prejavu úcty k zosnulým. Pohreby bývajú veľkolepé a spoločensky významné udalosti, často sa ich zúčastňuje veľa ľudí vrátane rodiny, priateľov a celej komunity. V mnohých oblastiach Ghany sa verí, že smrť je len prechodom do duchovného sveta predkov, a preto sú rituály spojené s pohrebom dôležité pre zabezpečenie pokoja zosnulého.
Typickým znakom ghanských pohrebov sú farebné rakvy, ktoré môžu byť prispôsobené záujmom alebo profesii zosnulého – napríklad rakva v tvare lietadla pre pilota alebo rýb pre rybára. Tento unikátny štýl vyjadruje osobnosť zosnulého a jeho hodnoty. Pohreby zvyčajne zahŕňajú tradičné tance, spevy a hudbu, ktoré pomáhajú vyjadriť smútok aj oslavu života.
V Ghane je tanec s rakvou jedným z najznámejších pohrebných rituálov, ktorý sa stal symbolom oslavy života a odchodu zosnulého. Tento tanec, ktorý často zahŕňa nosičov rakvy vykonávajúcich zložité choreografie, je prejavom úcty k zosnulému a zároveň symbolizuje radosť z jeho života. Nosiči rakvy – zvyčajne profesionálni tanečníci v špeciálnych uniformách – zdvíhajú rakvu na plecia a tancujú s ňou v rytme hudby, pričom predvádzajú rôzne pohyby, vrátane kývania, otáčania a synchronizovaných krokov.
Tento rituál má hlboký význam pre rodinu a priateľov zosnulého, pretože im umožňuje osláviť jeho život a rozlúčiť sa so zosnulým s radosťou a energiou, nie len so smútkom. V Ghančanoch je zakorenená myšlienka, že pohreb nie je len smútočnou udalosťou, ale aj oslavou, kde sa vzdáva pocta jeho životu a dosiahnutým úspechom.
Tanec s rakvou sa stal medzinárodne známym, keď sa videá z týchto pohrebov začali šíriť na internete. Ľudia po celom svete obdivujú túto jedinečnú kombináciu tanca, pohrebu a kultúrneho vyjadrenia, ktoré je pre Ghanu charakteristické.
Od hyen po hroby
V dávnej histórii kmeňa Kikujov, ktorí tvoria najväčšiu etnickú skupinu v Keni, bolo vystavenie zosnulého mrchožrútom, konkrétne hyenám v savane, ktoré sú dôležitým zvieraťom v tradíciách Kikujov. Tak bol ukončený kolobeh a človek poslúžil prírode. Dnes sa zosnulá Kikujovia pochovávajú do zeme, ale pohrobné praktiky a obrady sa líšia naprieč vidieckymi oblasťami, až po centrum Nairobi.
V predkoloniálnych časoch bola spoločnosť Kikujov silne hierarchická. Hoci mladí ľudia tvorili jednu vekovú skupinu, hierarchia existovala na základe prestíže ich rozšírenej rodiny, ich rodovej línie a ich osobných kvalít (odvaha, horlivosť v práci, stoicizmus tvárou v tvár smútku atď.). Pre mužov, ktorí opúšťali rady mladých bojovníkov a vydávali sa na svoje individuálne cesty v nádeji, že ich život bude zakončený pohrebom, bolo pripravených niekoľko pozícií. V skutočnosti len ľudia, ktorí zomreli po dlhom živote – a najmä tí, ktorí splnili určité požiadavky – získali status nazývaný ahomori, ktorý prinášal česť byť pochovaným. To bolo vyhradené pre starších mužov alebo ich manželky: kohokoľvek, kto mal synov dosť starých na to, aby mohli niesť telá. Telá detí a dospelých, ktorí zomreli pred splnením toho, čo Kikuyu považovali za naplnený život, nedostávali takú česť. Aby sa zabránilo znečisteniu domov živých smrťou, chorí ľudia, akonáhle bolo jasné, že umierajú, boli vedení do buše, ktorá obklopovala domy. Od ešte žijúcich umierajúcich odháňali divú zver ohňom.
Ak človek zomrel v dome, zadná čas drevenného obydlia sa rozobrala, aby mali zvieratá voľný prístup do vnútra a odniesli si telo. Takéto vystavenie tela prírode nebolo prejavom neúcty alebo zanedbania zosnulého, ale otázkou rituálnej čistoty. Ak akýkoľvek človek prišiel do kontaktu s mŕtvym telom, bola potrebná dôsledná očista. Kikujovia totiž verili, že kontakt so smrťou je nečistý, môže spôsobiť ich vlastné ohrozenie na živote i živote celej komunity.
V období tvrdej kolonizácie Britmi boli takéto praktiky zakazované a postupne vymierali. Avšak, Kikujovia mali záujem byť pochovaní vo vlastnej pôde viažucej sa k ich rodine. To bol pre vyvlastňovanie pôdy bielymi osadníkmi často problém a viedlo to k mnohým sporom.
Postupne s konverziou ku kresťanstvu sa pohrebné praktiky Kikujov vytrácali a dnes sa väčšina pohrebov nesie v súlade s náboženskou príslušnosťou zosnulého. Čo stále platí je túžba, ba až nevyhnutnosť, byť pochovaný vo vlastnej pôde. V meste sa pochovávanie na verejnom cintoríne postupne stáva jedinou možnosťou, pre nedostatok pôdy. Vo vidieckych oblastiach sa obecné cintoríny považujú za poslednú možnosť pre chudobné rodiny — také chudobné, že si nemôžu dovoliť ani kúpiť pár štvorcových metrov pôdy na vykopanie hrobu. Ako odstrašujúci príklad slúži príbeh prvého Kikuja, ktorý bol pochovaný v Langate (najznámejší cintorín v Nairobi). Svoje pozemky predal pre zisk a nezostala mu pôda na pochovanie. Pretože sa o ňu pripravil pre peniaze, nikto v širokej rodine mu nebol ochotný poskytnúť priestor na hrob, tak musel byť pochovaný v Langate.
