Dnes (10. októbra 2024) si Keňania pripomínajú Deň Mazingira, štátny sviatok, ktorý sa začína oslavovať po tom, čo prezident William Ruto skoršie v tomto roku (2024) podpísal nový zákon obsahujúci rôzne zmeny a doplnenia. Viaceré novoprijaté zákony rozprúdili v Keni nielen diskusiu, ale aj nepokoje a občianske protesty. Vznik Dňa Mazingira je určite z tých menej kontroverzných a, v konečnom dôsledku, snáď aj prospešných zásahov.
10. október a sviatky majú v Keni už nejakú históriu, dovedna sa jeho názov zmenil už štvrtýkrát. Sviatok bol po prvý raz označený ako Moi Day, na počesť druhého kenského prezidenta Daniela Moia, ktorý vládol v rokoch 1978 až 2002. Deň sa slávil nielen na počesť vtedajšej hlavy štátu, ale podľa jeho slov aj ako deň venovaný dobrovoľníctvu a službe druhým. Po zmene ústavy v roku 2010 bol sviatok zrušený a opätovne sa zaviedol až v roku 2017 ako Huduma Day. Mal byť dňom úcty a oslavy kenskej jednoty a súdržnosti, ale aj bohatej kultúrnej rozmanitosti. Po deviatich rokoch bol zmenený na Utamaduni Day, ktorý sa slávil do minulého roka.
Cieľom Dňa Mazingira je zdôrazniť význam ochrany životného prostredia v boji proti klimatickej kríze. Tajomník kenského kabinetu pre životné prostredie, zmenu klímy a lesníctvo Aden Duele vo svojom vyhlásení k sviatku zdôraznil dôležitosť tohto dňa pri mobilizácii občanov a vlády, aby spolupracovali pri riešení kritických environmentálnych problémov, ako sú klimatické zmeny, strata biodiverzity a znečisťovanie.
Sviatok je v súlade s Národným programom obnovy krajiny a ekosystémov, ktorého cieľom je obnoviť 10,6 milióna hektárov degradovanej pôdy do roku 2032. Kľúčovou súčasťou tohto ambiciózneho plánu je vysadenie 15 miliárd stromov do roku 2032.
Deň Mazingira nemá byť pasívnym dňom voľna, ale jeho cieľom je povzbudiť všetkých Keňanov a Keňanky k aktívnemu zapojeniu sa do činností na pomoc ochrane prírody. Hoci sú mnohý Keňania ešte stále zmätení, aký deň dnes vlastne je, podstata dňa zameraného na ochranu životného prostredia nemusí byť na škodu. V dlhodobom meradle môže prispieť k zmenám správania lokálnej komunity, zvýšeniu povedomia o klimatických výzvach a motivovať k vytváraniu udržateľných vzorcov správania, napríklad v poľnohospodárstve alebo v nakladaní s odpadom.
Väčšine Keňanov a Keňaniek netreba klimatické zmeny predstavovať. Kým my začíname pociťovať výkyvy počasia, ako to bolo napríklad počas tohto leta, krajiny subsaharskej Afriky už dlhodobo a intenzívne pociťujú zmeny klímy, ako sú nepredvídateľné javy počasia, prívalové dažde, dlhé obdobia sucha, dezertifikácia a mnohé iné. Klimatické zmeny majú zásadný, život ohrozujúci vplyv na komunity žijúce z poľnohospodárstva a chovu dobytka. Nik si neuvedomuje a nepociťuje klimatické zmeny intenzívnejšie ako práve krajiny globálneho juhu. Z v minulosti suchých oblastí sa stávajú kusy zeme, kde život nie je možný. Samotná Sahara sa za posledné storočie rozšírila o viac ako 10%. Ani snahu zastaviť jej zväčšovanie v oblasti Sahelu výstavbou Veľkého zeleného múru, o čo sa snažia lokálne vlády na čele s Africkou úniou, ale aj medzinárodné organizácie a aktivisti, zdá sa nebude jednoduché naplniť.
Je dobré, že lokálne vlády iniciujú tieto snahy. Môžu ich využiť ako advokačný impulz na krajiny globálneho severu, ktoré rozhodne nie sú bez viny v tom, v akom environmentálnom stave sú krajiny ako Keňa. Koloniálne veľmoci, v prípade Kene Veľká Británia, mali rozhodujúci počiatočný vplyv na to, čo spustilo hlbokú klimatickú krízu. Drancovanie prírodných zdrojov, monokultúrne pestovanie alebo odlesňovanie orientované na zisk, ktorý nikdy neslúžil v prospech samotnej krajiny.
V dôsledku koloniálnej politiky africké krajiny čelia systémovým problémom, ktoré znemožňujú efektívne riešenie klimatickej krízy. Ekologické škody spojené s vykorisťovaním zdrojov, neudržateľným poľnohospodárstvom a slabými inštitúciami sú hlavným dôvodom, prečo je subsaharská Afrika tak veľmi zraniteľná voči účinkom zmeny klímy.
V encyklike Laudato si' (2015) pápež František výslovne hovorí o environmentálnych problémoch, ktorým čelí globálna spoločnosť, vrátane subsaharskej Afriky, a vyjadruje hlboké obavy z ekologickej krízy, ktorá postihuje najzraniteľnejšie skupiny. Táto encyklika je apelom na ekologickú spravodlivosť a vzájomnú zodpovednosť ľudstva za ochranu Zeme, nášho „spoločného domu". Pápež v encyklike zdôrazňuje koncept integrálnej ekológie, ktorý zahŕňa ekonomickú, sociálnu a environmentálnu spravodlivosť. V kontexte Afriky to znamená, že environmentálna ochrana nemôže byť oddelená od riešenia chudoby, nerovností a práv miestnych komunít na udržateľné využívanie ich prírodných zdrojov. Rovnako zdôrazňuje, že riešenie klimatickej krízy v Afrike a vo svete si vyžaduje globálnu spoluprácu a zapojenie všetkých – od vlád, cez medzinárodné organizácie až po jednotlivcov. Poukazuje na to, že bohaté krajiny majú morálnu povinnosť prispieť k zmierneniu dôsledkov klimatických zmien a podporiť udržateľný rozvoj v Afrike. Laudato si' predstavuje silný morálny apel na zmenu nášho prístupu k prírode, kde je Afrika často symbolom zraniteľnosti, ale aj miestom, kde by mohla vzniknúť cesta k spravodlivejšej a ekologicky udržateľnej budúcnosti.