Ako to začalo?
Povstanie zo 16. júna 1976, ktoré začalo v Sowete (predmestie Johannesburgu) a rozšírilo sa po celej krajine, hlboko zmenilo spoločensko-politickú tvár v Južnej Afriky. Udalosti, ktoré spustili povstanie, možno vysledovať k politike vlády apartheidu, ktorá viedla k zavedeniu zákona o „ bantuskom“ vzdelávaní v roku 1953. Vzostup hnutia Black Consciousness Movement (BCM) a vznik Juhoafrickej študentskej organizácie (SASO) zvýšili politické povedomie mnohých študentov, zatiaľ čo iní sa pridali k cekovej vlne protiapartheidových nálad v študentskej komunite. Keď sa v roku 1974 afrikánčina popri angličtine stala povinným vyučovacím jazykom v školách, černošskí študenti sa začali mobilizovať. 16. júna 1976 sa 3 000 až 10 000 študentov mobilizovaných Akčným výborom Juhoafrického študentského hnutia zúčastnilo pokojného pochodu, aby demonštrovali a protestovali proti vládnemu nariadeniu. Pochod mal vyvrcholiť zhromaždením na štadióne Orlando.
Cestou ich stretla ťažko ozbrojená polícia, ktorá na demonštrujúcich študentov použila slzný plyn a neskôr ostrú muníciu. To viedlo k rozsiahlej vzbure, ktorá sa zmenila na povstanie proti vláde. Povstanie sa síce začalo v Sowete, no rozšírilo sa po celej krajine a trvalo až do nasledujúceho roka. Dôsledky udalostí zo 16. júna 1976 mali pre vládu apartheidu hrozné následky. Zábery polície strieľajúcej na pokojne demonštrujúcich študentov viedli k medzinárodnému odporu proti Južnej Afrike, keďže jej brutalita bola odhalená. Medzitým oslabené a exilové oslobodzovacie hnutia prijímali nových členov utekajúcich pred politickým prenasledovaním doma, čo dalo impulz boju proti apartheidu.
„Reforma“ vzdelávania ako nástroj útlaku
Jednou z kľúčových príčin vzniku nepokojov, ako sa spomína aj vyššie, bol zákon o bantu vzdelávaní. Slovo „bantu“ v termíne bantuské vzdelávanie je vysoko politicky zafarbené a má hanlivé konotácie. Vzdelávací systém bantu bol navrhnutý tak, aby „vyškolil a pripravil“ černošské obyvateľstvo na ich úlohu v novorozvíjajúcej sa spoločnosti apartheidu . Vzdelávanie bolo vnímané ako súčasť celkového systému apartheidu vrátane „vlastí“, mestských obmedzení, zákonov o povoleniach a rezervácie pracovných miest. Táto úloha černošských komunít bola len úlohou robotníka, pracovníka a sluhu.
Je však mylné chápať, že pred apartheidom nedošlo k žiadnej marginalizácii černošských Juhoafričanov vo vzdelávaní. Dlho pred historickými voľbami pre bielych v roku 1948, ktoré dali moc Nacionalistickej strane, existoval v krajine systém segregovaného a nerovného vzdelávania. Zatiaľ čo školská dochádzka pre bielych bola bezplatná, povinná a rozširovala sa, vzdelávanie černochov bolo veľmi zanedbávané. Finančná nedostatočnosť a prílev obyvateľov miest viedli k vážnemu nedostatku školských zariadení, učiteľov a vzdelávacích materiálov, ako aj k absencii študentov alebo ich nezapísaniu sa do školy. V roku 1953, pred prijatím zákona o bantuskom vzdelávaní za vlády apartheidu, bolo 90 % černošských škôl v Južnej Afrike štátom dotovaných misijných škôl. Zákon požadoval, aby sa všetky takéto školy zaregistrovali u štátu, a odstránil kontrolu nad africkým vzdelávaním z rúk cirkví a provinčných úradov. Táto kontrola bola centralizovaná v rámci bantuského vzdelávacieho oddelenia, orgánu, ktorého cieľom bolo udržiavať toto vzdelávanie oddeleným a podriadeným. Takmer všetky misijné školy boli zatvorené. Rímskokatolícka cirkev sa vo svojej snahe udržať svoje školy v chode bez štátnej pomoci do značnej miery osamote. Zákon z roku 1953 tiež oddelil financovanie vzdelávania Afričanov od všeobecných štátnych výdavkov a prepojil ho s priamymi daňami, ktoré platia samotní Afričania, čo malo za následok, že na černošské deti sa vynakladalo oveľa menej peňazí ako na biele deti. V roku 1954 protestovalo 5 černošských učiteľov a študentov proti bantuskému vzdelávaniu. Bolo vytvorené Africké vzdelávacie hnutie s cieľom poskytovať alternatívne vzdelávanie. Niekoľko rokov fungovali kultúrne kluby ako neformálne školy, ale do roku 1960 boli zatvorené. Obdobné nariadenia platili aj pre školy pre „farebných“ (označenie zmiešaného obyvateľstva počas apartheidu). Zákon o vzdelávaní farebných osôb z roku 1963 presunul kontrolu nad vzdelávaním „farebných“ pod Ministerstvo pre záležitosti farebných. „farebné“ školy museli byť tiež registrované u vlády. „Farebné“ vzdelávanie sa stalo povinným, ale teraz bolo fakticky oddelené od vzdelávania bielych.
Aj v kontexte súčasnosti tento deň prináša dôležité posolstvo. Milióny detí v Afrike stále nemajú prístup k základnému alebo stredoškolskému vzdelaniu – či už kvôli chudobe, konfliktom, klimatickým zmenám alebo diskriminácii (napr. dievčatá, deti so zdravotným postihnutím). Mnohé deti sú vystavené detskej práci, detským manželstvám, obchodovaniu s ľuďmi a regrutácii do ozbrojených konfliktov. Deň afrického dieťaťa apeluje na vlády a medzinárodné spoločenstvo, aby tieto javy aktívne riešili. Deti by nemali byť len objektom pomoci, ale aj aktívnymi účastníkmi rozhodnutí, ktoré ovplyvňujú ich život. Posolstvo dneška je aj o posilňovaní ich hlasu, práv a účasti v spoločnosti. V dobe technológií čelí Afrika digitálnej nerovnosti. Deň afrického dieťaťa dnes pripomína aj potrebu digitálneho vzdelávania a ochrany detí v online prostredí.
